Dosť veľa sa učíme, hlavne s našou štvrtáčkou, ale aj menšia druháčka má čo robiť s babkou. Škola používa edupage platformu, kde pani učiteľky triedne každý deň pridávajú úlohy z matematiky a slovenského jazyka. Teda, ktorú stranu a úlohu v učebnici / pracovnom zošite treba vyriešiť. Dvakrát týždenne máme aj úlohy z vlastivedy, prírodovedy a angličtiny. Je to dobrý systém, podľa mňa, dajú sa tam pridávať aj prílohy. Ja mám edupage veľmi rada, ale veľa učiteľov nevyužíva jeho plný potenciál.

Niektoré pani učiteľky uprednostňujú Facebook, takže dávajú úlohy aj tam. Obe triedy majú svoje Facebook skupiny, ale iba môj partner je prihlásený. Má ho nastavený iba na laptope a viac-menej z donútenia. Teda, teraz raz denne sa tam musí pozrieť, či pre deti tam nie je niečo aktuálne. Na mobile ho to vyrušovalo.

Ja nemám Facebook. Som dosť veľkým odporcom Facebooku. Nazvite ma nemoderným paranoikom v tejto dobe Facebookov a Twitterov, ale skôr či neskôr dostane Facebook po prstoch. Povedala som, nikdy Facebook a tvrdohlavo na tom trvám. A ja keď si niečo vezmem do hlavy… Ja mám odjakživa Skype a to mi na občasné chatovanie s priateľmi stačí.

Pani učiteľky sa pokúšali o nejaké videohodiny cez Facebook messenger, ale napokon, aspoň u štvrtákov prešli na video konferečný program Zoom, čo som rada. Možno aj preto, že Facebook má nejaký limit 8 ľudí ako som počula alebo niečo také. Od dnešného dňa už majú dve hodiny každý druhý deň, matematiku a slovenský jazyk. Je dobre, že sú s nimi v kontakte, podľa mňa to dcérke dáva pocit, že naozaj má školu a nie akési prázdniny, kde ju nútia učiť. Akurát zatiaľ ide na mojom mobile, keďže malá nemá webkameru na svojom počítači. Chceli sme kúpiť, ale všetky lacnejšie (do 30 EUR, 1440×720, zvykne sa to označovať ako SD alebo 720p, ak potrebujete) sú vypredané a naozaj nepotrebujú žiadne pridrahé. Aj tak to ten signál neprenesie v nejakom super rozlíšení. Tak ešte hľadáme. Nieže by som bola skúpa na svoj mobil, ja veľa toho nenatelefonujem, komu by som aj volala, všetkých mám doma. Ale občas niekto zavolá. Minule pani učiteľka mojej druhej dcérky uprostred hodiny. Navyše, keďže toto potrvá, snažím sa deti trochu osamostatniť pri učení. Aspoň to staršie. Facebook by som nepustila na jej počítač, ale Zoom vyzerá byť totálne neutrálny, iba na ten účel, čo treba, netreba sa ani nijak špeciálne registrovať. Učenie na diaľku je u nás ešte v plienkach, nie ako v Austrálii, kde je to zaužívané pre vzdialenejšie oblasti od nejakých 50tych rokov minulého storočia. Bože, storočie, v ktorom som sa narodila sa označuje ako minulé, vždy ma to zarazí. Mikrofóny dievčatá majú už dávnejšie, kúpili sme ich, aby pri spoločných hrách nevykrikovali z jednej izby do druhej (ale aj tak to robia).

Nastavila som dcérke edupage, nech si sama pozerá úlohy a ide nám to ešte pomaličky, ale aspoň pri matematike je dosť samostatná. Aj angličtina jej z veľkej časti ide samostatne. Pravda, občas ju treba kontrolovať, aj keď priznám, že tie matematické úlohy vôbec nepozerám, kto to bude prepočítavať. Občas skontrolujem nejakú slovnú úlohu a čítam akurát slovenský jazyk a ostatné predmety a trochu ju preskúšam. Ešte stále sa musí „učiť“, že učenie nie je len o napísaní písomných úloh a vyplnení príkladov, ale aj o zapamätovaní si určitých faktov. Dnes sme mali prírodovedu, mala nájsť zaujímavosti o nejakých stromoch. Odpísala prvú vetu o breste, ktorú našla na internete, akurát nie celú. Veta bola useknutá, tam kde ju prerušila reklama.. Tak hneď bolo jasné, že nemala ani poňatia, čo opisuje. Všetky knižky som jej dala do zakladača vedľa stoličky aj s fľašou Lucky na zem. Nech viem, že pravidelne pije. Asi to funguje, keďže z času na čas je tá fľaša prázdna.

Môj partner chodí nakupovať. Aj keď sa to snažím obmedziť na každých 5-6 dní. Už dávno sme prešli z čerstvých rožkov na sendviče. My sme totiž leniví chodiť cez víkendy po rožky a zato v pondelok na desiatu sú piatkové rožky bleh. Tak kupujeme už dlhšie sendviče, každý supermarket má nejaké bez konzervantov. Všetky vlastné Tesco sú o.k., Billa má zo dve značky bez konzervantov, aj keď častejšie vypredané. A LIDL Mcennedy majú iba kyselinu sorbovú, čo je v porovnaní s vírusom úplne neškodné.

Mám „šťastie v nešťastí“, nazvite to ako chcete, že moja matka býva s nami. My sme síce „na nože“ po celý môj život, niekoľkokrát denne z nej „leziem na plafón“ a normálne by som často ušla. Už som jej zakázala chodiť z domu, ale aj tak tajne skočila zo dvakrát naproti do potravín kým všetci spali. A minule sa nám babka vybrala na poštu a stála tam vonku v rade s dvadsiatimi ľuďmi, skoro ma trafilo. Ale odvtedy sa krotí a sedí doma. Trochu som ju sfúkla, nech sedí doma alebo sa motá v záhrade, kým nie je vonku aspoň 32+. Ak niečo schytá, s jej baterkou v srdci to neprežije a ešte mi stihne nakaziť deti. Čítala som si plno vecí o tom, ako sú deti v bezpečí, ale aj tak má malý suchý kašeľ hneď ako sa zapne kúrenie. My už v noci nekúrime od januára. Od siedmej večer do piatej ráno sa nekúri. Teraz som to už natiahla do ôsmej ráno a potom iba dve hodinky a vypnúť.

No, ale treba babke uznať, že pokiaľ ide o mladšie vnúča, tak sa o ňu vzorne stará a učí sa s ňou. Moja mladšia dcérka je aj „ľahší prípad a povaha“ ako jej sestrička, takže poslúcha babku. Teda, keď má náladu. Ona aj učí babku angličtinu, nie babka ju. Ale aj tak by boli dve deti priveľa, ak by som sa s nimi mala učiť. Neviem, ako by som to zvládala. Mali by sme asi oveľa viac špiny doma.. Snažím sa občas stíhať umyť zem v kuchyni a keďže dnes som už opäť narazila na chumáče na podlahe, tak aj povysávať. A popritom prať a podobne… A mám pocit, že stále umývam riad. Iba teraz som umyla taniere od raňajok a už si pýtajú obed, zapnem práčku, vynesiem smeti a už umývam riad po obede… Máme teraz častejšie slepačiu polievku a snažím sa ich presvedčiť, aby ju zjedli. Hlavne najmenšieho, dievčatá sú trochu uvedomelejšie a aj keď nie vždy im všetko chutí, aj tak zjedia.. Márne bojujem s ich prachom na stoloch, o neporiadku nehovoriac. Bojujem s deťmi, aby nosili teplé ponožky a v kuchyni aj papuče. Ale to je také normálne, ako cez prázdniny, iba s trochou učenia navyše. Mám starého psíka, má už 16 rokov, tak vyžaduje tiež viac starostlivosti, nevie už samostatne veľmi chodiť dolu po schodoch. Hore jej to ide, aj na dvore sa ešte pomotká, občas si dokonca zašteká. Som rada, keď sú slnečnejšie dni a môže byť bez dozoru vonku a nemusím si robiť starosti, že prechladne od ležania na studenej podlahe. Dostala som ju v júli 2003 ako malé roztomilé šteniatko.

Mám rada jar. Aj deti radi chodia na jar von, po zime, keď tu nie je sneh, iba sychravo, a niet vonku čo robiť, konečne pekné slniečko. „Normálne“ by sme už mali na Veľkú noc vyloženú trampolínu na dvore. Pravda, teraz radšej počkám, bojím sa riskovať, že nachladnú. Jar až do veľkých horúčav v lete je práve to obdobie, čo sú najradšej vonku. Neviem ich zoškrabať z trampolíny ani z pieskoviska. Potom v lete sa im už nechce poskakovať v tých horúčavách a radšej sú vnútri. Asi ich pustím na dvor aspoň na chvíľku na Veľkú noc, nech si pohľadajú, čo priniesol Veľkonočný zajačik.

Vonku je krásne slniečko a dosť teplo. Vtáčiky štebocú ako zvyčajne a všetky narcisy sú rozkvitnuté. Je až neuveriteľné predstaviť si, že sme uprostred akejsi hroznej vojny. Nemám čas veľmi myslieť, čo je dobre. Robím si starosti, ak myslím. Je to hrozné, tie čísla, tie obete… Určite to vyčerpá mnohým rodinám financie. Sú krajiny, kde ľudia prídu o prácu. Deti, ktoré sú závislé na stravovaní v školských jedálňach, prídu o pravidelnú stravu… Pokiaľ ide o mňa, snažím sa nahovoriť si, že to zvládneme, ak zachováme disciplínu. Nie vždy sa mi to darí, ale snažím sa. Viac pomáha, že mám čo robiť, čo je deň dlhý. Som vďačná za prísne opatrenia, aj to, že vláda včas vyhlásila mimoriadny stav. Každý to musí brať vážne a nesmie ohroziť toho druhého. Môžeme si myslieť o politikoch neskôr čo chceme.. Keď to skončí. Väčšina z nás aj tak nič nezmôže, iba sedieť na zadku a nechať ľudí, čo môžu niečo spraviť, robiť si svoj job. Klobúk dolu pre niektorými kuriérskymi službami. Ihneď mali všetci šoféri respirátori a rukavice. Mne iba hodia balík na plot alebo rovno za plot, podľa toho ako odhadnú rozbitnosť a zamávajú z auta. Hoci to robili aj pred vírusom. Ale mám ich rada, sú v pohode… Obdivujem všetkých ľudí, ktorí chodia naďalej do práce a starajú sa o to, aby sme mali chlieb, vodu, elektrinu, aby sme mohli nakupovať v obchode či v lekárni. Aby sme mali čisto a poriadok. Odnášanie smetí je v takomto stave veľmi dôležité. Všetkých, čo sa dali na šitie rúšok, stráženie detí lekárov. Zaslúžia si našu vďačnosť a ohľaduplnosť. Aj u nás Kožená galantéria začala šiť rúška. Mesto cez víkend poslalo policajtov a roznášali ich. Neviem, či všetkým dôchodcom alebo iba najohrozenejším. Mojej matke priniesli. Rúško aj papierik s telefónnymi číslami na sociálny taxík k lekárom a roznášanie potravín.

Neviem ako spoločenskí ľudia zvládajú doma sedenie. Ja ako extrémny opak výrazu „spoločenský“ som v pohode, pokiaľ ide o túto stránku života. Už za mojich stredoškolských čias boli moje najlepšie prázdniny tie, keď som sa na 2 mesiace zavrela s knižkami do izby. Život bol o čo jednoduchší, keď som bola zodpovedná iba za sama seba. Strach o iných je pravdepodobne to, čo je najhoršie.

Nemyslím, že moje mladšie deti niečo vnímajú. Staršia dcérka čiastočne áno, ja som ju ukľudnila, že jej nič nehrozí. Našťastie je zamestnaná učením a hraním, takže na to nemyslí. Pravdepodobne viac času strávia na videohrách, ako by som chcela, ale neriešim to. Sú veľkí fanúšikovia Robloxu, Portal Knights a Lego hier. Predajcovia videohier sa chytili príležitosti, že je veľa ľudí doma a všade sú zľavy. A každý štvrtok sú nejaké voľné hry a dokonca môj syn, ktorý nemá ani poňatia o dňoch v týždni, vie, že existuje deň, ktorý sa volá štvrtok, keď na ockovom počítači nájde nejaké nové hry zdarma. On zatiaľ vyhadzuje ocka od počítača.

Moja mladšia dcérka je kreatívnejšia, tak si činnosti viac strieda a každú chvíľu niečo vyrába. Či už drobnosti s 3D perom alebo sloníka z plastelíny. My máme blandiver. Tvrdne na vzduchu, čo mi nevadí. Je to jediná plastelína, ktorá mi nesmrdí ako pneumatiky. Potom si vyrobila dream catcher. Mali sme už dlhšie materiál pre obidve slečny, ale nikdy sa k tomu nemali. A v poslednom čase sa dala na pozeranie všetkých animovaných rozprávok, čo máme doma. Napíšem niekedy zoznam, možno niekto nájde niečo, čo ho zaujme a ešte nevidel.

Po večeroch sa radi hrávajú za tmy s lampičkami na schovávačku. Alebo naháňajú so svetelnými mečmi. Hlavne ich braček je rád, že si po učení nájdu na neho čas. Začína sa nudiť a poskakovať viac ako zvyčajne. Rozmýšľam, že aj jemu dám nejaké úlohy, máme plno knižiek s úlohami pre škôlkárov, iba zvyčanie keď skončím učenie s našou štvrtáčkou, tak už mi došla všetka energia. A nad ním tiež treba sedieť, babku veľmi neposlúcha. Teda robí si s babkou čo sa mu zachce.

Vyplnila som mu online prihlášku do školy, keďže zápis sa odkladá na neurčito. Aj tašku som mu objednala. Teda, predpokladám, že škola ešte niekedy bude, aj keď z tohto polroku už veľa nezvýši… Snažím sa myslieť „normálne“. Dala som mu vybrať z viacerých modelov a „stokrát“ som sa ho spýtala, či sa mu páči. Pre istotu viac dní za sebou, aby som si bola istá, že si to nerozmyslel. Tiež dostane na kolieskach ako jeho sestra. Minuloročnú Belmil edíciu s dinosaurom. Túto, ak to niekoho zaujíma. Trochu taký skeleton dino, nie úplne môj top obrázok, ale nemusí byť všetko autíčka, mačiatka a Bezzubko. Som rada, že si vybral tento model. Jeho mladšia sestrička má tiež tento Belmil model a som s ním mimoriadne spokojná. Ale neodpustila som si objednať dosky na zošity s Bezzubkom, ešte sme stále obrovskí fanúšikovia a od svojho plyšového dráčika sa nepohne. Chodí s ním všade, od jednej stoličky k druhej, z jednej miestnosti do druhej, bez neho ani na krok.. Ale vráťme sa k taške. Mali ju za 60Eur, čo je skoro o polovicu menej, než ma vyšla taška jeho sestry. Ešte pred rokom jeho ocko odmietal tašku na kolieskach. Teda pre chlapca, vraj chlapci nemôžu. Nepýtajte sa prečo. Nezvyknem sa hádať ani riešiť takéto postoje. V týchto veciach sa rešpektujeme, pokiaľ nejde o niečo svetoborné. Proste on rešpektuje a nerieši niektoré moje „muchy“ (ako ani za svet Facebook či moju slabosť na čapice a tričká s obrázkami) a ja som neriešila prečo je pre chlapcov nevhodná taška na kolesách. Ale potom povedal, že zmenil názor a môže byť na kolesách. Čo som tiež neriešila otázkou prečo.

Kúpila som aj zopár štítkov na zošity. Vždy, keď objednávam nejaké školské potreby, tak vezmem aj zopár pekných štítkov na zošity. Je to taká milá drobnosť, z ktorej majú deti vždy radosť: vyberať si z nich, lepiť, vymieňať si ich so spolužiačkami alebo ich iba tak darovať spolužiačkam – mačiatka, lamy, veveričky sú u nás nad všetky princezné..

Ja som po večeroch začala triediť staré videá o deťoch na disku. Tie novšie mám slušne zoradené a pomenované, ale tie staršie sú bez názvov a adresárov. Máme aj záložný disk na ne pre istotu. Aj fotky by som mala trochu pretriediť. Mojim dvom mladším deťom ešte dlžím baby album, nikdy som sa k tomu nedostala, čo je mi ľúto. Moja najstaršia dcérka má z prvých dvoch rokov baby albumy. A potom máme zopár narodeninových a z posledných výletov. Ale mám taký skok niekoľko rokov nič. Stále bolo niečo.. a mrzí ma to. Kto to spraví, keď ja nie.. Ak toto dlhšie potrvá, možno sa dostanem i k albumom.