Dnes sme absolvovali tretí zápis do základnej školy. Akurát už na jeseň sme sa rozhodli, že najmladšieho odložíme o rok.

Čo k tomu treba?

1. Zápis do školy.
2. Žiadosť rodiča o odklad. Každá škola na to má nejaký formulárik.
3. Súhlasné vyjadrenie zariadenia výchovného poradenstva a prevencie (CPPPaP).
4. Súhlasné vyjadrenie lekára pre deti a dorast, teda nášho detského lekára.

1. Zápis do školy.

Či už bude alebo nebude dieťa navštevovať prvý ročník na budúci rok, po dovŕšení 6 roka ho treba podľa zákona zapísať do základnej školy. Presnejšie, všetky deti, ktoré do 31. augusta dovŕšia v daný rok 6 rokov. Povinná školská dochádzka je desaťročná a platí pre deti od 6 do 16 rokov.

Výnimkou sú jesenné deti (september-december); dievčatá som nemusela odkladať, majú to šťastie byť jesenné (september a november), takže išli do školy takmer sedemročné. Šťastie, pretože si myslím, že deti sa do školy nachodia ešte až-až. Nech si užijú detstvo čo najdlhšie.

A keď sme už pri téme zápisu, my nechodíme do našej spádovej školy (t.j. školy, kde patrí naše bydlisko). Takže zákon umožňuje aj to, aby bolo dieťa zapísané do inej školy. Formality potom vyrieši škola, ktorá dieťa prijme s tým, že pošle oznámenie spádovej škole. Takže vlastne pokiaľ ide o toto, rodič nemusí nič riešiť, iba výber školy, ktorá mu je sympatická. Už som to niekde písala pri svojej prvej dcérke. Tu je linka.

Na zápis treba priniesť občiansky preukaz rodiča/rodičov (najlepšie rovno odfotené) a rodný list dieťaťa (kópiu). Keď prinesiete kópie všetkého ušetríte čas a urýchlite zápis. Kópie rodného listu dieťaťa vezmú takmer všade, výnimkou sú napr. policajti, keď pýtate pas, tam musíte priniesť originál rodného listu, lebo Vás pošlú kade-ľahšie.

A predvyplnenú elektronickú prihlášku, ak viete. Ja zvyknem predvyplniť formulár na stránkach školy a iba ho vytlačiť, aby som ho nemusela potom vypĺňať ručne – už som pomaličky zabudla písať perom a môj škrabopis je čím ďalej tým horší.

2. Rozhodnutie rodiča o odklade.

Rozhodnutie o odklade musí urobiť rodič. Každý rodič pozná svoje dieťa a musí mať pocit, že je pripravené na školskú dochádzku. Musí to byť celkový dojem: jemná motorika, pozornosť, vyjadrovanie, citová stránka…

Jemná motorika a kreslenie

Synček nie je „pozadu“ v tom zmysle, že by si nevedel poskladať vežičku či autíčko alebo dokonca narábať s joystickom, to mu ide výnimočne. Ale kreslenie bolo pre nás eeeh. Ešte v septembri odmietal chytiť ceruzku, a nechcela som ho nútiť. Jeho sestry už kreslili niekedy medzi prvým druhým rokom, jeho staršia sestra začala stenami, ešte máme veľdiela na niektorých stenách už zo sedem rokov. Čo ma nijak nevyrušuje, musím poznamenať. Ale aby som sa vrátila k synčekovi. Nemusí z neho byť Picasso a ani architekt, ale do školy by sa patrilo vedieť držať ceruzku. Tak sme začali bludiská, to je to čo ho baví a pomali sme sa naučili držať hrubú ceruzku. Ešte premýšľame ako si ju uložiť, ale už nám to ide. Treba sa snažiť nájsť niečo, čo dieťatko baví. U nás to boli bludiská. Dostal aj knižky plné bludisiek, keď má náladu spraví aj niekoľko strán. Máme starú písanku zo škôlky (nevyplnenú, tam sa veľmi neunúval) tak každý deň nakreslíme zopár oblúčikov po bodkách (našťastie je v nej veľa mačičiek). Čo ho bavilo skôr ako ceruzka bol štetec, maľovanie mu bolo jednoduchšie. Od septembra veľmi pokročil, už nekreslíme machule, ale vozne od vláčika už vyzerajú skoro ako obdĺžniky. Používame hrubé trojhranné ceruzky a najradšej červenú…

Vyjadrovanie

Čo najviac rozhodovalo u nás bolo hovorenie. Ešte v septembri hovoril viac-menej trojčlennými vetami a gramaticky nesprávne, bolo mu jedno či je to pekná alebo pekný alebo pekné. Začali sme chodiť aj chodiť k logopedičke kvôli „r“. Najskôr som ho dala pozrieť lekárovi, mne totiž rezali jazyk keď som bola malá a nevedela som hovoriť r. Bolestivá záležitosť, jedna z vecí, čo nezabudnete. Našťastie jazyk má v poriadku, akurát to „r“ nám nejde. Opäť, od jesene veľmi pokročil, hovorí súvetiami a v odstavcoch. Zostali niektoré skomolenia a prehltnuté hlásky, hlavne to „r“. Pravda iba „r“ nie je na odklad. Veľa detí sa s tým trápi ešte aj niekoľko rokov. Na logopédiu chodíme 1-2 krát mesačne. Ale v našej škole je jedna pani logopedička na dôchodku, ktorá niekoľkokrát týždenne vypomáha deťom počas školského vyučovania, mnohým už pomohla. Takže to ma netrápi, to mu skôr prospeje a určite bude v poriadku.

Pozornosť

Druhá vec čo najviac rozhodovala. Môj syn zje v kine vrecko pukancov do 15-20 min a povie, že môžeme ísť domov. Takže zhruba toľko vydrží jeho pozornosť. Viem, mala by som nosiť do kina viac pukancov. Je síce poslušný, asi moje najposlušnejšie dieťa, takže poslúchne a vydrží do konca, ale bude sa tam hemžiť a vymýšľať. Dlho ho niečo nebaví, je dosť ťažké pre neho vydržať na jednom mieste, neviem si predstaviť, že obsedí jednu hodinu na zadku, nieto štyri. Výnimkou je tak nová počítačová hra, ale ešte aj od tej odíde, ak je hladný. Keď bol na testoch v centre, tak po druhej strane povedal „A to by už stačilo“ a bolo vidno, že niekde v polovici začal byť unavený. U každého dieťaťa je to individuálne samozrejme, ale malé deti sa vydržia sústrediť na činnosť omnoho kratšie ako my a ich pozornosť sa rýchlo unaví.

Chorobnosť

Na jeseň aj v januári sme boli mesiac chorí, ešte aj röntgen sme absolvovali kvôli prieduškám. Teraz našťastie iba trochu soplíkujeme a nechytili sme žiadnu chrípku. Takže aj z tohto hľadiska je lepšie počkať. Niekto je odolnejší, iný menej.

3.Centrum pre výchovné poradenstvo a prevenciu

Má to hroznú skratku CPPPaP, takže zostaňme pri výchovnom poradenstve. V meste máme jedno centrum a jedna pani má na starosti škôlkárov. Takže som tam na jeseň volala a bolo mi povedané nech sa ozvem na jar, dieťa musí byť vyšetrené čo najbližšie k zápisu do školy a na jeseň je ešte veľmi skoro. Čo je pravda, keďže u malých detí jeden-dva mesiace zohrajú dosť veľa vo vývoji. Netreba sa báť, že nebude termín, sú povinní uprednostniť školopovinné deti.

Boli sme tam pred dvoma týždňami. Kázali mi priniesť aj zdravotnú kartu, vyjadrenie od škôlky alebo nejakého odborníka (ja som mala logopedičku). Nie je to úplne o.k. so zákonom, nemajú právo pýtať zdravotnú kartu (ináč sa do nej ledva pozreli, iba odpísali dáke údaje, čo som mohla aj nadiktovať). A môže sa stať, že Váš detský lekár kartu nevydá. Mal by potom napísať nejaké zhrnutie.

Môžete a nemusíte priniesť zo škôlky vyjadrenie o dieťati. Opäť dobrovoľné. V podstate stačí Vaše rozhodnutie a dieťatko samotné. Ja som mala papierik aj zo škôlky; nemajú ma tam radi, hlavne tá pani vychovávateľka, čo to písala (je to vzájomné ináč). Tak tam do každej druhej vety napísala, že nevie dieťa posúdiť úplne objektívne, keďže ho málo nosím do škôlky a ani ho tam nenechám poobede, nieže by sme tam nechodili dokopy s troma deťmi už šiesty rok a nepoznala ho od narodenia 😛 Ale to mi bolo jedno. A mala som aj jedno dosť slušné hodnotenie od logopedičky, ktorá sa zaoberala dieťaťom a nie mnou. Je milá, mám ju celkom rada a aj schopná, vie čo robí.

V podstate stačí občiansky preukaz rodiča. Najskôr sa pýtali plno vecí (robila som potom s ním ešte jeden test so psychologičkou v inom detskom centre a trochu sa mi už pletú tie otázky), ale v podstate všetci od logopéda po psychológov sa pýtali rovnaké otázky:

Akým spôsobom sa narodil, u nás to bolo cisárskym. Koľko mal kg a podobne. Ja mám odfotenú správu o novorodencovi u všetkých detí z nemocnice. Skôr ako som ju odovzdala detskému lekárovi, som si to odfotila. Veľmi to pomáha.

Kedy sa posadil, kedy začal chodiť, kedy začal hovoriť. Ako papkal, dokedy cumlíkoval, kedy bol odplienkovaný…. Takže, ak si tieto veci nepamätáte, prezrite si staré fotky. Dokonca sa ma pýtali niekde, či je ochotný nosiť čiapky. Moje deti sú všetky čiapkové, takže nemajú problémy. Ale neviem načo sú im také informácie.

Potom keď mi pani v centre prestala klásť otázky, tak vytiahla taký desaťstranový test. Viem, že to majú asi nejaký predpísaný štandard, ale skoro som sa rozosmiala. Neboli to tažké veci, väčšina bola typu „čo sa nehodí do riadku“, alebo „nakresli do štvorčeka toľko kruhov koľko má domček okien“. Ako som spomenula vyššie, môj drahý synáčik už na druhej strane povedal „A to by už stačilo“. Tak ho pani chvíľku presviedčala, že ešte musí, chvíľku vydržal, ale bolo vidieť, že začína byť unavený a potom to iba tipoval a „flákal“.

Milá staršia pani na mňa urobila dojem, že sa vyzná a dala mi niekoľko tipov. Pravda, povedala, že je to na odklad, keďže mu dlho trvalo vyplniť „štandardný“ test a rada mu dá odporúčanie a pošle ho aj škole a detskej lekárke. Čo ma zaujalo je, že povedala, že problém ani nie je vyjadrovanie, pretože vo vývoji to ide tak, že

1. hrubá motorika
2. jemná motorika
https://en.wikipedia.org/wiki/Motor_cortex
3. reč
https://en.wikipedia.org/wiki/Broca%27s_area

Centrum jemnej motoriky.

Centrum reči

A jemná motorika je vedľa rečového centra. A dieťa si potrebuje skoordinovať dve mozgové hemisféri a najskôr rozvinúť jemnú motoriku a potom pôjde reč. A nejde ani tak o ceruzky a písanie. Potrebuje sa naučiť bicyklovať, veľa sa hojdať, musí byť nútené udržiavať rovnováhu. Hádzať loptou alebo kamienkami do vody či na lúke. Stavať vežičky.

Ďalším problémom je, že si prehadzuje ceruzky a nie je rozhodnutý, či je pravák alebo ľavák. Pravdepodobne je pravák, ale nemožno dieťa nútiť, musí sa samo rozhodnúť.

Sluchové a obrazové vnímanie

Navrhla aj aby som ho vzala do neďalekého detského centra na posúdenie obrazového a sluchového vnímania k psychologičke. Tak som sa tam zahlásila. Nebolo to zadarmo, najskôr si vypýtali odo mňa za pohovor 15Eur a položili mi 100 otázok ohľadne jeho dlhočizného päťročného životopisu. Spýtali sa naozaj na všetko. Čo rád je, či je prieberčivý, obľúbená hračka… Na ďalší deň si zavolali aj dieťa, za neho vypýtali 25 Eur. Hodinu sa s ním pohrali a povedali, že obrazové vnímanie je v poriadku, ale nech dám pozrieť lekárovi jeho sluchové vnímanie. Mal totiž zápal stredného ucha ako bábätko a viackrát ho bolelo ešte uško. Pri niečom takom môže dôjsť k ucpatiu kanálika, ale potom je to dieťa hluché na jedno uško čo nebol náš prípad, ale aj tak som ho tam pre istotu vzala. Znie to prekomplikovane, ale v podstate je to štandardný postup ako pri všetkom. Ako keď Vám nejde internet. Najskôr sa presvedčíte, či máte zastrčený kábel. Podobne aj predtým ako som ho vzala logopedičke. Najskôr som mu dala pozrieť ten jazyk u lekára.

Tak som ho vzala k ušnému na vyšetrenie, ktoré sa volá audiometria. Treba na to ušného, čo má i prístroje. Nečakali sme dlho, zo 10 minút, išli sme tesne pred obedom v piatok. Vždy dúfam, že v piatok nie je veľa ľudí, lebo sa už nikomu nechce k lekárovi. Dali ho do kabínky aj so mnou so sluchátkami a mal iba zdvihnúť ručičku, keď počuje zvuk. A urobilo to taký obrázok s čiarkami. A ešte mu pozreli blanku, tiež s jedným prístrojom, nič bolestivé ani stresujúce, vôbec sa nebál. Iba robil ksichtíky a pri druhom ušku sa mu už nechcelo dvíhať ručičku. Takže výsledok bol, že je úplne v poriadku na šesťročné dieťa.

Audiometria graf.

Aj som sa zhovárala o tomto s logopedičkou a ona hovorí, že sluchové vnímanie sa ešte len vyvíja okolo šiesteho roka dieťaťa a ak nie je úplne vyvinuté, tak dieťa má problémy v škole. Musí aktívne počúvať, čo mu vlastne učiteľ hovorí, môže mať problémy pri diktátoch, problémy so spodobovaním slov, sivá-zíva.

Teraz odbočím, to ešte aj moja tretiačka minule napísala „gde“ namiesto „kde“. Učila som ju, aké jednoduché je tvoriť opytovacie vety opytovacími zámenami, keďže ona to robila iba obrátením slovosledu v oznamovacej vete. A to ma nenapadlo, že to vlastne nevie napísať, prečo by to dieťa, čo sa teraz učí vedelo napísať, keď to počuje ako „gde“. Ale toto je iný typ spodobovania. Pri sivá/zíva je to úplne iný význam slova.

Ináč aj logopedička tvrdila, že školská dochádzka je pre mnohé deti priskoro.

4. Odporúčanie lekára.

K žiadosti potom treba priložiť aj odporúčanie detského lekára, ale to by nemal byť problém, ak o to požiadate, prípadne, ak to viete podložiť odporučením z CPPPaP. Teraz na zápise mi dali aj taký formulárik pre lekára, ale nemusí ho vyplniť, môže dať vlastný papierik. Komuže sa dnes už len chce písať rukami, keď má klávesnicu.

Zápis do školy je taká formalita. Niekoľkokrát dieťa ťukne na tablet, pohrá sa s čísielkami a vyloží 1-9 alebo svoje meno. Nakreslí panáčika z paličiek, môj syn na moje prekvapenie aj autíčko. Červené. Ale asi mali z neho väčšiu radosť, že to bol iba panáčik z paličiek do piatich sekúnd a nie „umelecký portrét“, ktorý začala jeho sestra pred rokom kresliť na zápise a pani učiteľku už pomaličky triafalo, že kedy skončí. A na moje ďalšie prekvapenie si napísal aj meno. To som vedela, že si ho vie vyložiť z písmeniek, ale nevedela som, že ho vie napísať. Čo však neznamená, že ak dieťa vie napísať svoje meno, pozná tie písmenká v mene. Akurát si pamätá ten obraz svojho mena. A ani nemusí vedieť, dieťa nepotrebuje vedieť písmenká alebo počítať, než ide do školy. Veď nato ide do školy, aby ho to naučili. Ale pomáha, keď ich rozoznáva. Napríklad prázdniny pred školou som veľa trénovala svoju mladšiu dcérku na to, akým písmenom sa začína slovo. To je pre deti veľmi dôležité a veľmi im to pomáha, keď rozoznávajú prvé písmeno a vedia vymenovať predmety začínajúce sa na to písmeno bez pomoci (p-es, p-ero, p-onožka, p-astelka, p-apier). A vždy som jej ukázala aj tvar toho písmenka.

Aby som sa vrátila k svojmu synovi, na zápise bol šikovný a trochu sa možno na mňa divne dívali, keď som povedala, že ho chcem odložiť. Ale poznajú mňa aj dievčatá a nejako špeciálne ma nepresviedčali. Pretože zápis nie sú prijímačky na strednú či vysokú školu. Za desať minút neohodnotia niektoré stránky dieťatka a neurobia si celkový obraz. Iba či dieťa je „normálne“ a môže ísť do školy, čo platí na väčšinu detí, čo tam príde. Ale napríklad pozornosť alebo výdrž, povahu, to vie ohodnotiť iba rodič. A naozaj do septembra pravdepodobne bude vo vývoji na úrovni priemeru. Ale ja nechcem aby bol iba o.k., chcem aby bol spokojný a v pohode, keď začne školu. Ide o to, že som zažila dva extrémy. Moja mladšia dcérka, teraz prváčik, chodí celkom rada do školy… zlý výraz, opravím sa – nerada vstáva, je to spachtoš, a nechce sa jej ráno, ale keď je už v škole, je rada v škole, rada sa učí. Aj keď občas ju zachváti lenivosť a ako každé dieťa sa teší na víkend a prázdniny. Okolo stredy sa už pýta: „Mami, koľkokrát sa musím vyspať, aby som nešla do školy?“ Ale to hlavné – úlohy jej trvajú 20 minút a potom si môže robiť čo chce. Cez víkendy jej trochu pridávame úlohy na čítanie, písanie a počítanie, lebo nemá čo robiť. Kým s mojou staršou dcérkou sme sa v prvej triede natrápili a naplakali. Unavené dieťa, ktoré ani za svet nechcelo písať úlohy. Najskôr sme si pokričali a poplakali a potom sme s trápením napísali zopár čiarok a prečítali zopár písmeniek. Namiesto dvadsiatich minút nám to trvalo dve hodiny, a to vôbec nepreháňam. A bol večer… Ona z toho vyrástla a nie je lenivá, chápe, že má písať úlohy.. Ale trvalo to a potrebovala tam dorásť.

Malé deti sa nikam neponáhľajú a rok navyše im neublíži. Dva roky by som ho už neodkladala, ale jeden je v pohode. Navyše, na moje prekvapenie, posledný mesiac malý tvrdí, že ľúbi chodiť do škôlky a chodí iba na svojom bicyklíku. Moje dcéry tam nechceli veľmi chodiť a pýtali sa do školy. Teraz už trochu závidia svojmu bračekovi, že škôlku má iba o tri domy ďalej a pokojne sa naraňajkuje. Nikto ho nesúri, že zmešká nejaké zvonenie. Deti často docenia, ako dobre im bolo v škôlke až keď sa dostanú do druhého-tretieho ročníka. Lebo prvý ročník je síce ešte stále veľa o hraní a iba trochu sedení. Deti dnes nenútia sedieť na zadku štyri hodiny. Ale druhý ročník je už veľa sedenia, začnú sa sťažovať. A tretí je takmer iba o sedení v škole. Už sa nesťažujú, ale je to pre nich únavné. Nie to sedenie, ale tá pozornosť, čo musia vynaložiť. Môj syn to možno pochopil skôr a akosi sa zatiaľ nepýta do „veľkej škôlky“ ako nazýva školu svojich sestrier.