Včera sme dočítali našu prvú knižku, Hrebienok od Barbory Rakovskej. Máme síce rozčítanú Čapkovu Psíka a mačičku, ale keďže toto sme dostali spolu s vysvedčením od pani učiteľky, tak sme ju uprednostnili. Patrí sa prísť v septembri do školy s prečítanou knižkou. A toto sa jednoduchšie číta, s obrázkami a širokými riadkami – máme zlozvyk preskakovať riadky hore-dolu.

Naše prvé čítanie nebolo nič moc.. Navyše dcérka odmietala čítať nahlas a iba si niečo brblala tichučky pod nos. Dobré slovo a dohováranie na našu rozmaznanú slečnu nezabrali a tak som spravila veľmi zlú kráľovnú s pohrozením, že „ani Vianoce nebudú, ak nebude vedieť čítať a nebude čítať nahlas.“ Veď ju nenútim recitovať Shakespeara pred tabuľou, iba čítať nahlas a zreteľne z lavice a doma. A keďže moja dcéra vie, kedy to mama myslí smrteľne vážne tak začala vzorne čítať každý deň nahlas 2-4 strany, v závislosti od textu a domácich úloh.

Vždy som milovala knižky, moje vysnívané prázdniny boli s knižkami sama zavretá v izbe. Máme v dome zo dvetisíc kníh a aj tak neodolám a som schopná kúpiť ďalšie nové vydanie každej knihy z edície Stopy. Iste, možno deti nebudú zdieľať moje hobby v čítaní, ale čítať treba vedieť, či už máme radi knižky alebo nie. Čítanie v mojich očiach patrí k základným znalostiam človeka v civilizovanom svete a nevedieť súvisle čítať je ako nevedieť samostatne jesť lyžicou či piť z pohára. A ak zdravé dieťa niekde v piatom ročníku nevie nahlas prečítať súvisle text, tak to nie je chyba dieťaťa, nie je to chyba ani školy, je to jednoducho chyba rodiča. Niekde tam na začiatku to zanedbal. A ja niečo také nemienim mať na svedomí. Má to aj ďalšie následky, dieťa nevie čítať a potom sa samozrejme hanbí pred spolužiakmi, ťažšie sa mu učí..

A hoci sa mi nie vždy chce, našli sme si teraz cez prázdniny každé popoludnie chvíľku na knižku. Naučila som sa vypnúť, urobiť si pohodlie na posteli so zavretými očami. Dcérka sa posadí s vankúšom za chrbtom a číta. Občas sa pripojí i jej malá sestra, ľahne si a počúva. Akurát vždy dúfam, že náš najmladší za tých dvadsať minút nezdemoluje dom. Je to relaxujúce, občas si zdriemnem a musím sa priznať, že som koniec knižky prespala, ale dočítala som to v tajnosti.

Neviem, čo je normálne čítanie na prváčika. Ešte stále čítame a-ko-ma-ly-ro-bot, ale zlepšujeme sa. A myslím, že aj dcérku to začalo baviť, navyše dostala za prvú prečítanú knižku svoj prvý zárobok, 25 detských centov. Áno, aj preto vyrábam detské peniaze, nechcem aby zbierali tie skutočné. My aj tak platíme skoro výlučne kartou. Nech sa deti naučia, že za peniaze treba pracovať. A pre nich je prácou učenie. Určite ich nenútim čítať „vážnu literatúru“ ako Čenkovej deti, to je pravdu povediac aj trochu depresívne, ale je toľko nádherných textov pre prváčikov na našom trhu. Ďuríčková, Čepčeková, staré lepolerá, zjednodušené rozprávky. Začali sme čítať Dorotku v krajine Oz. Má plno pekných obrázkov a aj kreslený film sa nám páči. Možno sa niektoré z mojich detí raz dostane k mojim obľúbeným Verneovkám, mám ich zo dve police a ešte stále mi chýbajú niektoré tituly…